Martina, čomu sa momentálne venuješ? Kde najbližšie spievaš?

Martina: Práve mi skončilo skúškové obdobie zimného semestra štvrtého ročníka na Bratislavskej vysokej škole práva. Keďže plesová sezóna je v plnom prúde, často vystupujem. 11.2. spievam valentínsky koncert s klavírnym doprovodom vo Fashioncafé, takže sa pripravujem v rámci korepetícií. 13.2. spievam v Nitre. V Eurovízii som vďaka najväčšiemu počtu smsiek od divákov postúpila so súťažnou piesňou Môžeš ísť do ďalšieho kola a diváci ma môžu zase vidieť 21.2. na STV.

Čo pre teba znamená automobil? Je to len otloukánek, s ktorým brázdiš ulice veľkomesta alebo v ňom vidíš niečo viac?

Martina: Auto je pre mňa v prvom rade približovadlom a každodenný šetrič času, bez ktorého si už len ťažko viem predstaviť svoje bežné fungovanie. Nenahraditeľné je pre mňa tak pri obyčajnom nákupe potravín ako pri presúvaní sa na rôzne stretnutia. Nie som typ, ktorý sa vyberie len tak sa voziť, aby sa odreagoval. Šoférovanie si väčšinou spríjemňujem počúvaním obľúbených cédečiek. Mám rada svoje auto, Audi A3, najmä jednoducho preto, že ma spoľahlivo vozí kam chcem a nemám s ním problémy.

Počul som, že na cestách si tvoj psík hovie v tvojom lone. Nebojíš sa, že by si ho pri ťukanci rozpučila o volant?

Martina: Keď bola Mia ešte šteniatko, nosila som ju na hrudi, zazipsovanú v bunde alebo mikine tak, že jej trčala iba hlavička. Nebála som sa, že by som ju v prípade nárazu rozpučil, práve naopak, zdá sa mi, že by v tom momente nemohla byť vo väčšom bezpečí. Keď si uvedomíš, že Mia váži sotva tri kilá, pravdepodobne by pri zrážke letela priamo na čelné sklo... Hlavne sa snažím, aby k žiadnemu nárazu ani nedošlo. Musela so však sľúbiť otcovi, že už nebudem šoférovať, keď ju mám na sebe, lebo sa obával, že ma Mia môže pri šoférovaní rozptyľovať a kvôli tomu havarujem. Teraz má Mia už vyše roka a zvykla si počas cestovania v aute poslušne sedieť vo svojej psej taške, ktorú pre ňu nosím na sedadle spolujazdca.

Nechýbalo veľa a karamboly spojené s tvojimi šoférskymi začiatkami by mali v bulvárnych plátkoch vlastnú sekciu. Už ťa ten autíčkový biliard priešiel?

Martina: V mojom začiatočníckom období som mala chvíľami pocit, že mám v médiách „vlastnú motoristickú rubriku", keď bolo pravidelne v novinách zdokumentované ako som ťukla, alebo ako niekto ťukol do mňa. Vždy ma prekvapilo, že sa spoľahlivo nájde dobrák, ktorý zavolá do novín, že: "Práve som tam a tam videl Schindlerovú a pravdepodobne je účastníčkou dopravnej nehody, choďte si ju rýchlo nafotiť..."

Šoférujem už štvrtý rok, takže je prirodzené, že teraz sa za volantom cítim neporovnateľne istejšie ako v mojich šoférskych začiatkoch. Mám za sebou niekoľko kolízii, v princípe nikdy nešlo o nič vážne. Raz som neubrzdila ja, raz ten za mnou.

Moje prvé auto, Hondu civic, som si hneď od prvého momentu, keď som si do neho sadla, zamilovala. Myslím, že každý pozná ten výnimočný vzťah k svojmu prvému autu. Vždy mi bolo do plaču, keď som ho pokrčené, alebo oškreté viezla do servisu. Pamätám si, ako ma v servise zakaždým upokojovali, že auto je len kusom plechu, hlavne, že sa nikomu nič nestalo, a keďže som sa v tom období vozila na reklamnom automobile, že v istom zmysle tou medializáciou demonštrujem jeho súdržnosť a odolnosť :-)...

Čo bol najväčší trapas, aký si za volantom zažila?

Martina: Ťažko povedať, ktorý bol najväčší. V mojich šoférskych začiatkoch ma do zúfalstva privádzala skutočnosť, že nech som to mala namierené kamkoľvek, s mojim orientačným nezmyslom som aj tak zákonite skončila na diaľnici do Maďarska.

Mladá a známa speváčka nie je každodenný úlovok našich zelených kamarátov. Ako vychádzaš s policajtmi?

Martina: Musím sa priznať, že až na jednu skúsenosť s nepríjemnými policajtmi, som sa vždy stretla iba s korektným a milým prístupom. Pokuty som platila najčastejšie za nevhodné parkovanie. Povolenú rýchlosť väčšinou neprekračujem, všetko naozaj dôležité v živote predsa chvíľu počká.

Zahoďme všetky morálne a finančné obmedzenia. Ktoré je tvoje auto snov?

Martina: Keďže sa autami vo všeobecnosti vôbec nezaoberám, ani sa nevyznám a pri odpovedi na túto otázku vôbec nemusím zahadzovať prípadné morálne a finančné obmedzenia :-). Som si istá, že existuje množstvo krásnych spoľahlivých áut, o ktorých ani neviem. Nepatrím medzi ľudí, ktorým povieš značku auta a v predstave sa im vybaví vzhľad konkrétneho modelu, alebo jeho cena, či morálne obmedzenia :-).V princípe ma vždy zaujmú elegantné, aj futuristické dizajny áut. Najbližšie, keď budem meniť auto, pravdepodobne si kúpim niečo z kategórie off-road, najmä pre úžasnú schopnosť vyliezť na obrubník :-).

Prečo práve to?

Martina: Moje kritériá pri výbere vozidla sú najmä spoľahlivosť, bezpečnosť, funkčnosť v zmysle, že nežerie hektolitre, aby som musela vkuse tráviť čas tankovaním na pumpe a samozrejme, musí sa mi páčiť.

Čo hovoríš na túto červenú Alfu Romeo?

Martina: Pekné :-). Špecifický taliansky dizajn je zreteľný nie len zvonku ale aj v interiéri, ktorý je pohodlne priestranný aj v rámci zadných sedadiel. Športové prevedenie s nízkym podvozkom asi ocenia najmä rýchlostichtiví šoféri, ktorí si jazdu vedia takto lepšie vychutnať, lebo mne by pri parkovaní na obrubníkoch asi skôr prekážal.

Autor: Ladislav Holop